Tak ako po niekoľko posledných rokov, i tento rok začali Loretánske dni v našej farnosti prenesením sochy Loretánskej Panny Márie do hlavnej lode Milosrdných kostola.
Na úvod svätej omše privítal všetkých správca Skalickej farnosti, dôstojný pán dekan Ľudovít Pokojný. Všetkým prítomným pripomenul nielen tradíciu týchto dní, ale najmä cieľ putovania spolu s Máriou. Boh nám ju dal ako pomocnicu a utešiteľku počas nášho putovania cestou do večnosti. Krásne slová kompletnej kázne si môžete prečítať v prílohe, zároveň Vám prinášame niekoľko záberov z tohto krásneho začiatku milostiplných dní v našej farnosti. Po svätej omši nasledovala vonkajšia slávnosť - prenesenie sochy Loretánskej Panny Márie ulicami mesta v sprievode veriacich do Farského kostola. Tu budú počas celého týždňa slúžené všetky sväté omše.

Kázeň z otvorenia Loretánskych dní 2007 v Skalici:
Liturgia, ktorú dnes začíname a ktorú budeme z rôznych pohľadov prežívať celý týždeň, vyjadruje jednu prosbu: aby sme rástli, aby sme rástli v pokoji. Celý týždeň je jednou veľkou slávnosťou, ktorá chce posilniť v nás pokoj.
Hneď sa nám tu ponúkajú 2 otázky:
1. Nemáme pokoj? Veď nie je tu vojna! Dokonca oslavujeme, napr. 635 rokov kráľovských výsad Skalice, napr. oslavujeme nový manželský pár, napr. som prijatý na vysokú školu, napr. mám krásne manželstvo a s manželom si pekne vychádzame, atď. Ale je tu aj iná otázka: naozaj mám pokoj v srdci, keď hľadím na svoju budúcnosť? Nemám pocit nejakej viny? Alebo: Na kom staviam budúcnosť, alebo na čom? Prečo sa tí naši rodičia, alebo susedia tak hádajú, upodozrievajú, možno nenávidia? Alebo: dúfam, že získam tú záležitosť, aby moja firma prosperovala! Čo sa to len stalo s tým našim dieťaťom: uzavrelo sa do seba, nechce komunikovať, ba dokonca začalo holdovať alkoholu, droge. Čo to je? veď sme mu dali všetko! Alebo: veď je to môj spolužiak/spolužiačka! Čo nás to čaká? Má vôbec zmysel žiť? Aj takéto otázky sú tu.
2. Keďže na nás doliehajú tieto, alebo podobné otázky my robíme to, čo vždy robili kresťania: budeme rozprávať a meditovať o Bohu, o Božej láske k ľuďom. O tej Božej láske, ktorá nevymyslela nič iné, aby dala ľudstvu pokoj, ako jedno dievča z neznámeho a zle sa javiaceho mestečka menom Nazaret. Boh, aby dal ľuďom pokoj, vymyslel Máriu.
A tu je druhá otázka: Hovoriť o Bohu, o jeho láske k ľuďom, nie je nič nové. Veď každá modlitba, každá sv. omša, prijatie každej sviatosti nám hovorí o pokoji. Čo je tu teda nové?
Nová je situácia, v ktorej sa my nachádzame. Boh je stále ten istý, Mária je vo svojich tajomstvách stále tá istá; noví sme my. Resp. snažíme sa byť noví, lebo sú stále nové situácie, ktoré prežívame. A tie nie sú vždy ľahké.
A preto je tu dnešný týždeň. 305 rokov je tu medzi vami prítomná táto socha Panny Márie. 305 rokov sa pri nej modlia ľudia obývajúci tento región, 305 rokov jej predkladajú svoje prosby, svoje bolesti, s radosťou jej ďakujú za manžela, ktorý prestal holdovať alkoholu, za dieťa, ktoré sa uzdravilo z nevyliečiteľnej choroby, za stretnutie dobrého človeka neskoršieho manžela či manželky, za objavenie svojho životného povolania, za vnútorné uzdravenie, o ktorom vie iba Boh a možno kňaz. Mária je ako kyslík tam, kde sa nedá dýchať. Je ako voda kde je smäd, ona je prítulnosť tam, kde je nenávisť a temnota.
Čiže je tu neustála konfrontácia medzi zlom, ktoré tlačí a žmýka človeka, a dobrom, o ktoré človek – vedomý si svojej krehkosti – prosí a sa snaží.
Je to ako v knihe Genezis, ktorú sme teraz čítali: v pozemskom raji sa Boh prechádzal, aby sa stretával s Adamom a Evou; potom hriech priviedol Adama a Evu k tomu, že sa skryli pred Božou tvárou. Od toho dňa Adamovo potomstvo sa skrýva pred Bohom; a samozrejme viac nevidí Boha: dnes mnohí nejdú do kostola: nie je to určitý druh skrytia sa pred Bohom, s ktorým sa v kostole dá stretnúť?...
Keďže človek nevidí Boha, čo vidí? Vidí seba, seba odetého do mnohých vín. Len nevinnosť mu teda môže ukázať Božiu tvár, len pokánie zacíti Ducha Večnosti, iba tomu, kto ho miluje, sa Boh ukáže a dá sa zacítiť. A Mária, ono majstrovské dielo nevinnosti, ktoré vymyslel Boh, nás učí ako stretnúť Boha.
Nevinnosť proti hriechu, život proti smrti. Na tomto protiklade sa dá vidieť krása kresťanstva, syntéza životnej energie proti zlobe sveta.

Víťazná sila, ale – a tu si treba dať pozor – sa neukazuje ako teror, ani s vojnovými nástrojmi ako je násilie, zloba, surovosť. Víťazná sila sa ukazuje akoby sa chcela vysmiať mocným a zákerným, bohorúhačom a preklínačom. Všetkým zúrivostiam sa ukazuje pokojná tvár, skoro až naivná jedného dievčaťa, ktorá zničila nepriateľa ani len úderom ruky, ale tým, že nohou rozmliaždila vrchol pýchy diabla, hlavu korunovanú násilím.
Mária je podoba kresťanskej revolúcie, ktorá proti nenávisti a hriechu stavia lásku a čnosť. O Márii evanjeliá hovoria málo: už táto skromnosť vzbudzuje úctu. Úctu k Márii preto, lebo ona sa pri Bohu, ktorý je všetko, uznala za nič. A Boh ju preto mohol urobiť plnou milostí, lebo bola prázdna seba. Tu je jej veľkosť: bola plná Boha.
Tento rok si všimnime jednu skutočnosť, ktorej nás Mária učí a chce nám ju dať.
My vieme, že Boh Otec je darcom lásky a slobody. Láska prináša do života slobodu a pokoj. Zákonom slobody je zákon lásky, hovorieval kedysi Augustín z Hyppa. A myslím, že mal pravdu. Chcel povedať, že ten, kto miluje, je slobodný. Sme slobodní, aby sme milovali: teda slobodní milovať. Diabol sa zdá slobodný, ale nie je, lebo nemôže milovať: je otrokom nenávisti. Kto miluje, je teda slobodný. Ako Mária.
Na začiatku nového poriadku sveta teda nebol dajaký veliteľ, kráľovná alebo miliardár. Bola tam žena, ktorú najbližší volali menom, ktoré ich naplňovalo neopísateľnou radosťou a pokojom: Mária.
Prežime teda tento týždeň s Máriou, za ktorou ľudia prichádzali, lebo mala vždy úsmev pre každého. A keď nebolo o čo ju požiadať, prichádzali iba z radosti, že ju môžu pozdraviť a vysloviť jej meno zahrňujúce lásku.
Amen.